Pamätam sa na jeden príbeh, ktorý som zažil na vlastnej koži. Po narodení prvého dieťaťa sa mi život obrátil úplne na ruby. Keď sme ešte nemali bábo chodili sme na bohoslužby načas. Lenže teraz sme boli radi, že sme vôbec boli na bohoslužbách.

Vždy sa ráno niečo pokazilo. Priznám sa, že na bohoslužbách som v týchto časoch bol, akoby duchom neprítomní. Trvalo nám skoro rok, kým sme ako tak s manželkou naučili naše dieťa určitému režimu, hlavne v Nedeľu. Spomínam si vtedy, že do nášho spoločenstva prišla návšteva z USA. Aj mladý perspektívny človek s určitou charizmou,ale aj darmi. Viem, že postupne začal meniť priority,ale aj smer nášho spoločenstva. Nabádal ľudí, aby sme neboli len nedeľní kresťania,ale zúčastňovali  sa všetkých aktivit v spoločenstve.

V praxi by to podľa toho vyzeralo asi tak, že 4 krát týždenné by bolo tak akurát,keby sme sa stretli. Vysvetlil som mu, že máme malé bábätko,plus pracujem aj nočné služby. Nemôžem byť v duchovnej službe až toľko dní. Možno raz do týždňa by som mohol navštevovať detský domov,kde sme vtedy slúžili. Viem, že jeho odpoveď ma šokovala. „ Veď po nočnej službe ti stačia dva hodinky odpočinku“ Si mladý,to zvládneš.

Uff som si pomyslel. Neviem,či si stál za výrobným pásom 12 hodín v kuse a potom fungoval normálne,ale ok. Vydržal som takto 3 mesiace. Po 3 mesiacoch som bol duchovne a fyzicky na dne. Dni v práci, v duchovnej službe ,rodina atď.mi skutočne dali zabrať.

Další prípad som zažil na jednej konferencii,kde zahraničný kazateľ vyzýval ľudí  ku službe a modlitbe. Nakoniec povedal vetu,ktorá mi vyrazila dych. Ak nestíhate, najmite si pomocnicu v domácnosti. Mal som pocit, že ten človek vôbec nemá predstavu,ako to funguje na Slovensku. Poviete si veď to je ok. Je to predsa správne. Máme sa modliť a máme slúžiť.  Len všetko musí mať určitú prioritu.

Niekedy sa stáva  práve  to , že človek, ktorý žije dlhé roky v duchovnej službe, sa ocitne akoby „vo vákuu“ — oddelený od bežného života ľudí. Má veľa vedomostí o viere, ale môže postupne stratiť cit pre každodenné zápasy, radosti a jednoduchú realitu tých, ktorým slúži. Vtedy hrozí, že jeho slová síce znejú správne, ale nedotknú sa srdca.

Predstavme si kňaza, kazateľa, alebo akéhokoľvek človeka,ktorý celý deň trávi medzi knihami, modlitbou a službou v kostole, no už nepozná starosti rodiča, ktorý pracuje do večera, ani únavu človeka, ktorý bojuje s financiami. Keď potom hovorí o trpezlivosti či dôvere, jeho slová môžu pôsobiť skvele ale zároveň odtrhnuté od reality, lebo mu chýba živá skúsenosť.

Podobný obraz vidíme aj v Biblii. Farizeji boli veľmi horliví v náboženských veciach, dodržiavali zákon do detailov, ale Ježiš im vyčítal, že zabúdajú na milosrdenstvo a lásku: „Tento ľud ma ctí perami, ale ich srdce je ďaleko odo mňa“ (Mt 15,8). Ich „vákuum“ spočívalo v tom, že mali zákony a vyzerali zbožne, ale ale stratili kontakt so skutočnými potrebami ľudí.

Naopak, Ježiš je príkladom pravého opaku. Aj keď bol duchovne dokonalý, vstupoval do obyčajného života — jedol s hriešnikmi, rozprával sa so ženou pri studni, dotýkal sa chorých. On neostal v „vákuu“, ale priblížil sa človeku.

Preto je dôležité, aby duchovná služba nebola oddelená od reality. Skutočné kresťanstvo nie je útek zo sveta, ale prítomnosť v ňom s otvoreným srdcom. Len vtedy môže byť živé, pravdivé a prinášať nádej. Možno niekedy v cirkvi chceme odpovedať na všetko, ale v skutočnosti nerozumieme realite.“„Môžeš hovoriť o Bohu… a pritom nerozumieť človeku.“ V cirkvi môžu byť ľudia, ktorí,sú dlho v službe, žijú viac „v duchovných veciach“majú veľa poznania. A práve tam sa môže stať, že: stratia kontakt s realitou bežného života. Začnú dávať rady bez pochopenia. Nie zo zlého úmyslu — ale preto, že nežijú to, čo prežívajú ostatní.

Nie je fér povedať, že „cirkev je taká“,alebo všetci ľudia su takí

Naopak,veľa ľudí v cirkvi reálne pomáha,mnohí kňazi, kazatelia a veriaci žijú medzi ľuďmi snažia sa chápať, počúvať, byť blízko a motivovať ľudí k službe. Možno nejde o chybu viery, ale o pozvanie rásť viac v pochopení a láske.“

A sú tu aj prípady  úplne opačné. Keď sa tak pohltíme prácou, že zabudneme na duchovné veci.Sám som sa dostal do kolotoča práce, práce a nakoniec práce až som zabudol na stíšenie a skrytú komôrku. Častokrát nám unikne pri  starostiach tohto sveta,že v nás sa udusuje semienko pravdy a pomaly vyhasína. Dobre to vyjadril Ježiš v podobenstve o rozsievačovi,kde práve semeno dané do trnia udusilo život,ktoré malo pre starosti tohto sveta.

„Pane,
daj mi srdce, ktoré nie je uzavreté,
ale otvorené pre ľudí okolo mňa.

Pomôž mi, aby som nežil len v slovách,
ale aby som rozumel aj skutočnému životu.

Nauč ma počúvať viac než hovoriť,
vnímať viac než súdiť,
a milovať viac než len správne odpovedať.

Chráň ma pred tým, aby som sa vo viere odtrhol od reality,
a veď ma k tomu, aby som bol blízko ľuďom tak, ako si bol Ty.

Amen.“